„Kúrnik šopa!“ obliala ma horúčava. „Mal som si to predsa len objednať skôr. No nič.“

Hľadanie vinníka v danej situácii bolo zbytočné. Keď som v stredu dorazil do Tallinu a v kancelárii Eurolines som sa informoval o spoji na nedeľu, nemal som pri sebe ešte dostatok estónskych korún na kúpu lístka, a tiež sa nedeľa zdala taká vzdialená. Rezervovať si lístok po telefóne – to mi napadlo až v sobotu večer, keď sme sa z okružnej cesty po Estónsku, organizovanej estónskymi členmi medzinárodnej študentskej organizácie AIESEC, vrátili naspäť do metropoly na severe. Avšak Kerstinu snahu o spojenie na čísle Eurolines po 19. hodine nik neopätoval a mňa prepadli prvé obavy. „Čo ak sú už všetky lístky na tie autobusy vypredané? Veď dnes je finále pesničkovej súťaže Eurovízie v Talline a zajtra budú ľudia cestovať domov…“

„Čo teraz? Ešte stále mám v talóne druhú možnosť: cestovať o 45 minút neskôr druhým autobusom do litovského Vilniusu, a tam si kúpiť lístok na ďalší autobus do Varšavy. Táto voľba má nesporne tiež svoje výhody (lepšie sa vyspím, navštívim ešte raz lotyšskú Rigu i litovský Vilnius a i.), ale aj viac neistoty. Čo ak sa mi nepodarí zaobstarať si lístok vo Vilniuse? Veď bude nedeľa večer a pol desiatej…“ lietali mi myšlienky hlavou.

Bez váhania som sa pustil do akcie: „Treba skúsiť sa dostať do toho ‘plného’ autobusu!”

Do jeho odchodu zostávala sotva hodina. S ostatnými som sa ešte vybral do centra na historické námestie, kde som sa s nimi rozlúčil. Veľmi som ľutoval, že vďaka dôležitým povinnostiam v Žiline sa musím porúčať z tejto peknej krajiny skôr a že prídem o záverečných pár hodín programu okružnej cesty, ktorý naplánovali na nedeľu. Ešte aj to námestie bolo do čista vyupratované, pričom včerajšie hromadné sledovanie finále pesničkovej súťaže na veľkoplošnej obrazovke pred tallinskou radnicou pripomínal snáď už len zbalený autobus stojaci na mieste tej obrazovky. Ešte aj čulý ruch o pol jedenástej zo skupiniek turistov, ktorých koncentrácia sa tu tento víkend vďaka tej akcii určite zvýšila, mi pripomínali, že by som sa nemal ponáhľať preč.

Ešte rýchly “skok” do informačnej kancelárie, kde som konečne aspoň na konci pobytu získal mapu a pár pohľadníc, a už som sa pustil hľadať podľa mapy autobusovú stanicu. Sám, keďže sa nik z domácich nepodujal ma vyprevadiť. Pešo, poklusom a električkou som ju celkom hladko našiel.

“Ten autobus je podľa počítača obsadený, ale môžete sa ešte opýtať šoféra. Ak by už nebolo voľné miesto, tak vám môžem predať lístok do Vilniusu.” celkom milo mi odpovedala slečna v kancelárii Eurolines, na ktorú som tentoraz vybehol radšej po anglicky.

Hľadajúc medzi veľkými autobusmi na nástupišti som nijakú Varšavu nevidel. Len akýsi mikrobus s prívesom, ktorého pomaľovanie vôbec nepripomínalo Eurolines, stál tam, kde mal byť objekt môjho záujmu. “16 miest mikrobusu sa veru obsadí ‘coby dup’…” pochopil som záhadu plného autobusu, čo sa mi v daných podmienkach predsa len zdalo trochu nepravdepodobné.

“Vezmeme vás do prístavu a tam uvidíme, či zostane voľné miesto.” upokojil ma jeden z dvojice poľských šoférov. Počas cesty do tallinského prístavu som pomaly aj začínal ľutovať, že som predsa nešiel na ten vilniuský autobus. Menej pohodlia i kratšia noc ma odrádzali; ale istota priameho a rýchleho smerovania k domovu upokojovala. A tak keď v prístave vysvitlo, že jedno miesto zostalo skutočne voľné, vydýchol som si a zaplatil som.

Len čo sme vyrazili, môj spolusediaci sa mi prihovoril. Od čulého a zhovorčivého pána som sa ruštinou s prímesou poľských výrazov postupne dozvedel, že má už 79 rokov, v minulosti bojoval v 2. svetovej vojne a potom strávil 18 rokov v sovietskom väzení (lagere) ako politický väzeň, a že teraz cestuje na stretnutie „lagernikov“ do Varšavy. Je jasné, že s takým vzácnym spolucestujúcim vôbec nebola núdza o zaujímavý rozhovor. Len jeho hlasný hovor a neustále dobromyseľné núkanie čipsami, kuracími stehnami, či domácou pálenkou mi trošku znepríjemňovalo dojem (ťažko mu bolo odmietať). A tak keď trošku zábudlivý deduško zaspal, celkom mi odľahlo a mohol som sa ponoriť do spomienok na pekné dni strávené v Pobaltí.

Šoféri frčali po neustálej rovine ako sa len dalo, a tak 15-minútové meškanie zo začiatku otočili na 2-hodinový predstih pri príchode do Varšavy. A tak o 2:45, fajne rozospatý, som začal špekuľovať: „To EC-čko ide ráno až o pol ôsmej. To mám 5 hodín na stanici sedieť a snažiť sa bdieť? A vraj na centrálnej varšavskej stanici sa veľmi kradne… Čo tak nájsť skorší vlak a pekne si v ňom pospať?“

Veľká tabuľa prezradila, že o pol hodiny ide nejaký rýchlik zo severu do Krakova. „Fajn, Krakov je už bližšie k Žiline. Len či budem mať odtiaľ vhodný prípoj smerom na Slovensko?“ Túto otázku mi neboli schopní zodpovedať ani v Informáciách, o nejakých vývesných cestovných poriadkoch celej krajiny (ako to nájdeme u nás) ani nehovoriac. Nechápavo som krútil hlavou. Vraj toto vedia v Krakove, nie vo Varšave. „Hm, snáď sa tam niečo nájde.“ rozhodol som sa zariskovať. Mal som ešte z domova zakúpený lístok na cestu z Varšavy cez Katovice, Zebrzydowice a Český Těšín. A keď mi ešte aj pani v pokladni, pravda po istej konzultácii, potvrdila, že naň môžem ísť aj týmto vlakom, tak mi už nič nestálo v ceste. Na moju radosť som si rýchlo našiel aj prázdne kupé, v ktorom som sa mohol krásne natiahnuť a dohnať spacie resty.

Čoskoro prišiel prvý sprievodca a poctivo mi opečiatkoval lístok. Avšak druhý sprievodca, ktorý prišiel po ich výmene nad ránom, už namietal, že vraj idem inou „drogou“ a že podľa lístka by som mal ísť kratšiu trasu po poľskom území ako v skutočnosti pôjdem, ak to vezmem cez Krakov a Zwardoň. Neviem, ako sa líšila moja nová trasa celkovou dĺžkou od tej na lístku, ale tipoval som, že hádam bude aj kratšia. Preto asi tamtí predtým nenamietali. Avšak fakt, že by podľa lístka šla neprávom časť tržby aj Českým dráham a poľské železnice by zostali o čosi ukrátené, ušiel pozornosti mojej i ostatných, ktorí mi lístok odobrili.

Nechcel som robiť problémy a oháňal som sa iba tým, že mi to doteraz samotní poľskí železničiari nevytkli. Táto nejednotnosť však sprievodcu z miery nevyviedla. Oštemploval mi starý lístok, aby mi v Žiline verili, že som ho nevyužil, a vypísal mi nový na trať Varšava – Krakov – Zwardoň. Samozrejme s príplatkom za vystavenie vo vlaku. A keďže moja zásoba zlotých s touto alternatívou nepočítala, musel som platiť v Euro. Určite sa mi to tým predražilo. Nakoľko sa líšil jeho kurz od skutočného, som radšej ani nezisťoval.

Môj prvý kontakt s Krakovom v živote však znamenal tvrdý dopad na zem. Najskôr som si uvedomil, že ten vlak nebol až taký rýchly ako som si myslel. Ešte menej ma potešilo študovanie vývesiek PKP v ruchu pondelkového rána, z ktorého som začínal tušiť, že medzi Krakovom a Zwardoňom zrejme nie je priama trať, ba dokonca, že snáď popoludňajší bratislavský rýchlik Skalnica je jediným priamym spojením na slovenskú hranicu za deň.

Nevľúdne a úsečné odpovede pani za oknom Informácií ako aj ruch a dlhá šóra informáciíchtivých Poliakov (s hromadou jednoduchých otázok, na ktoré by im v pohode stačili vývesky) a zložitosť mojich otázok ma primäli radšej zaplatiť pár zlotých za 15 minút pripojenia na Internet, aby som zistil, že do Zwardoňa je cesta skutočne zarúbaná. Neustále hľadajúc najlepšie spojenie, meniac plány a opäť hľadajúc informácie som po tom podchode (kvázistanici) pod nástupištnou halou kmital hore-dolu, ani keby mi za to platili.

„Bye-bye Zwardoň, hello Katovice!“ rozhodol som sa napokon predsa len napojiť späť na pôvodne plánovanú trasu cez Česko. „Čo však s lístkom do Zwardoňa? Ten mi je zbytočný!… Stornovať!“ znelo okamžité rozhodnutie.

Bežal som do pokladne. Odtiaľ ma poslali do informačnej kancelárie, lebo im čosi chýbalo. So zistenými kilometrami zasa späť do pokladne. Po zložitej operácii som dostal späť niečo málo vyše 4 zlotých a ručne vypísaný lístok vo vlaku mi zmizol z dohľadu.

„A teraz zistiť, či mi čírou náhodou nepôjde na Slovensko nejaký autobus čo najkratšou trasou.“ Bez šance. Podľa tých chabých informácií, čo sa mi z priľahlej stanice podarilo vydolovať (bola to vôbec hlavná krakovská autobusová stanica?), sa čírej náhode ani len nesnívalo.

Späť do podchodu. Ťažký ruksak ma už pomaly začínal omínať. Opäť pri pokladni – pýtam si lístok do Ostravy. „Medzinárodné lístky tu nepredávame. To musíte ísť do hlavnej haly stanice.“ (Ne)praktickosť a (ne)ústretovosť Poliakov ma začínali pomaly dožierať. Vybehol som z podchodu von a utekal do starej staničnej budovy, ktorá nie je veru tesne vedľa veľkej haly, kde stoja vlaky.

V druhej informačnej kancelárii už boli tety prívetivejšie. Zistil som si vlak, ktorým treba ísť, ba aj to, že vyhliadnuté EC-čko nemusím naháňať v Katoviciach, ale jeho časť (2 vozne) vychádzajú priamo odtiaľto. Ešte preveriť jeden detailik z cestovného poriadku Českých drah, ktorý mi prekvapujúco na preukaz požičali a už som utekal kúpiť lístok.

Z dvoch medzinárodných pokladní fungovala iba jedna. Šóra o 4-5 stránkach predo mnou veštila, že by mi tých 35 minút do odchodu vlaku malo stačiť. Od rýchlosti vybavovania tety za okienkom, ktorá sa s Angličanom dohovárala veľmi ťažko, mi však oťažieval batoh a pribúdali vrásky na čele. Do toho pribehla staršia pani s plačom, že jej o 15 minút ide vlak a ona má akýsi problém s jej lístkom. Tak ju prednostne vybavili. Zistil som, že ide na ten istý vlak, čo ja. Akurát ja som ešte nemal lístok a mal som ešte nejaké Američanky a Aziatky pred sebou, z ktorých anglickej debaty som vyrozumel, že si chcú kúpiť lístok až na ďalší deň. Zdvorilo som ich teda tiež požiadal o predbehnutie. Úspešne, no jedna z tých šikmookých to nie príliš pozitívne skomentovala (teda ak som dobre rozumel). Žeby jej bol chýbal plač na mojej tvári?

V rýchlosti som schmatol lístok a už som klusal zdolať tých pár stoviek metrov cez podchod až ku 2-vozňovému vlaku. 3 minúty pred odchodom som sa s úľavou usadil v kupé. No spokojnosť ma prešla, len čo som si prezrel lístok: „Tá ženská mi predala len príplatok s miestenkou. Nemám základný lístok! Do šľaka!“

Nezostávalo mi nič iné, len pokojne zostať sedieť (čo nebolo také ľahké), aby si vedľa sediaci „echtoví“ Angličania, ktorí sa vybrali EC-čkom na výletík z Krakova do nedalekého Osvienčimu, toho moc nevšimli. Už mi to bolo jedno. Čo na tom, že som mal na pobyt v Krakove až 2 hodiny, keď mi všetko zožralo lietanie po stanici a teraz som nemal v hrsti ani úplný platný cestovný lístok…

Čo ďalej dodať? Opakovala sa situácia z rána – zasa som nemal dosť zlotých pri sebe a získať ich nebolo kde. Mladý sprievodca vyzeral, že je skôr kľuďas a pozitívne naladený, ale anglicky, ani nemecky nerozumel. (V medzinárodnom vlaku do Viedne ) Pokojne mi vyrubil cifru v Euro, ktorá mu dala určite dobre zarobiť – nielenže si zvolil ešte (pre mňa) horší kurz, ako ten sprievodca ráno, ale neunúval sa mi vrátiť ani 6,40 zlotých, čo mi podľa prepočtov patrilo. Keď som sa za ním vrátil, tak horko-ťažko sa vzdal 6 zlotých a kurz komentoval slovami, že nevie, v akom kurze on to Euro zmení… „Určite to ty tak len budeš meniť…“ pomyslel som si. Na aké práva sa tu však môžem odvolávať?

S ďalšou ranou na duši som si nemohol tú jazdu v peknom vlaku ani poriadne vychutnať. Aj Angličania mi pripadali akýsi snobskí. A ešte som mal jednu úlohu pred sebou. Keďže mi predal lístok len po prvú zastávku za česko-poľskou hranicou a do Ostravy to je ešte nejaký kúsok, tak mi bolo treba ešte jeden lístok.

V Petroviciach u Karviné pripájali tieto vozne na druhú časť vlaku, ktorá dojechala z Varšavy. Zdalo sa mi, že 15 minút potrebných na túto operáciu mi na vybehnutie do stanice bude stačiť. Len čo prvý pasovák prešiel, vyštartoval som z vozňa oslobodený od ťažkej batožiny. Na nástupišti na mňa zakričal vojak s flintou a vrátil ma do vlaku – colná a pasová prehliadka ešte neskončila…

Naveľa som sa dostal do ľudoprázdnej budovy pohraničnej stanice, kde mi milá tetuška povedala, že žiaľ slovenské ani poľské peniaze neprijíma. Poklusom som sa vybral vyhľadať najbližšiu zmenáreň – tá bola na pošte neďaleko. Tam ma šokoval kurz SKK-CZK (horšie než 2:3). „No čo už, ešte aj tu na mne zarobia,“ povzdychol som si nevediac, že počas mojej neprítomnosti doma zdražela česká koruna.

„Do Ostravy jezdit nemusíte. Jestli chcete, jede tady osobák do Dětmarovic a pak…“ spustila na mňa pokladníčka a dokončila: „… budete to mýt levnější“. Zlatá česká duša! Kým som zháňal tvrdú menu, ona vediac kam cestujem, mi sama od seba vyhľadala lacnejšie spojenie a nezištne mi ho ponúkla. V tej rýchlosti a nepokoji (vlak s mojou batožinou mal každú chvíľu odísť) by som to určite nebol zistil…

Zvyšok cesty do Žiliny už bola selanka oproti trampotám v Poľsku. Určite to nebolo náhodou, ale aj preto, že som bol v našich krajinách, doma, kde vládne veru väčší poriadok a železničiari sú lepšie informovaní, než u našich severných susedov. Teda tak hovoria, a nielen moje, doterajšie skúsenosti (aby som nekrivdil).

Akurát po príchode zvýšila moju neistotu pokladníčka na žilinskej stanici. Tá prehlásila, že pôvodný lístok z Varšavy cez Katovice do Žiliny mi už nepreplatia, keď už raz bol opečiatkovaný (tým prvým sprievodcom). Môžem si napísať žiadosť kamsi do Košíc, ale že to je asi tiež zbytočné. Ešte že by vraj možno bola šanca, ak môžem ostatnými lístkami dokladovať, že som išiel inou trasou. „Ale ja nemám lístok za trať Varšava – Krakov! Ten mi Poliaci pri stornovaní časti cesty zobrali! Do kelu! Takže starosti ešte neskončili…“ vírilo sa mi v hlave. No, uvidíme, ako to dopadne.

Čo myslíš, milý čitateľ, prejaví sa snaha o pochopenie zákazníka a zmysel pre poriadok v našej Železničnej spoločnosti alebo ma tá dosť zamotaná cestovná skúsenosť bude stáť ďalších 1161 Sk?

Utorok

“Huang sa stále cíti zle a lieky mu nezaberajú. Čo máme robiť?”, reportuje Wang na druhý deň ráno, keď ich prichádzam vyzdvihnúť do školy. “Ideme k lekárovi!”, obraciam naše študijné naladenie novým smerom.

Prvý pokus je neúspešný. Po chvíli čakania, keď moji dvaja čínski spoločníci obracajú pozornosť pacientov v čakárni aj na mňa, nám sestra odkazuje od lekárky, že nám odporúča skúsiť lekárku o dvere ďalej.

Druhý pokus je úspešný. Pani doktorka, ktorú dobre poznám ešte zo svojich študentských liet, nás bez okolkov prijíma a nevadí jej ani to, že, ako som s prekvapením v čakárni zistil, čínsky pacient nie je poistený. Zavrela sa s ním do ambulancie, dokonca aj mňa poslala von, a celé vyšetrenie krásne po anglicky zvládla. Diagnóza: podozrenie na žltačku!

“Priveďte mi toho druhého Číňana, aby som mohla porovnať ich vzhľad!” Vybehol som na ulicu pre Wanga, ktorý tam medzitým z mobilu telefonoval. Kým sme sa stihli vrátiť, pacient už stál vo dverách aj s močom v odmerke: taký tmavý moč som dávno nevidel!

Viac nám nebolo treba. V ambulancii sa začalo dezinfikovať všetko, s čím pacient len mohol prísť do styku a my mašírujeme preč už aj s odporúčaním na odborné vyšetrenie. Sadáme do auta neveselého kolegu, ktorý musel nečakane prerušiť svoj program a zmeniť sa na taxikára, a onedlho už vstupujeme na infekčné oddelenie žilinskej nemocnice.

Tu začínam konečne plniť svoju tlmočnícku úlohu. Poviem vám, občas to bola sranda. Najzaujímavejšie to bolo, keď chcel doktor od pacienta zistiť, či mal hustú alebo riedku stolicu…

Čakanie na výsledky krvných testov je dlhé. Kým ostatní išli na obed, ja sediac v ambulancii v tlmočníckej pohotovosti pri zoslabnutom pacientovi som vytasil z tašky svoju železnú rezervu. “No, v ambulancii by sa nemalo jesť”, odvetila veľmi milá zdravotná sestra na moju ostýchavú otázku. Okamžite je chlieb späť v taške. Musím vydržať.

Konečne prvé výsledky. Najskôr to vyzerá nádejne, no druhý telefonát všetko zmaril: je to žltačka! Okamžite sa zbehli všetci lekári prítomní na oddelení a pokračuje napínavý výsluch, kde hrám opäť ústrednú komunikačnú úlohu. Najviac ich trápi otázka, že kto zaplatí liečbu, keď pacient nie je poistený. Asi sa netreba čudovať, že mi nechceli tak ľahko uveriť, že naši hostia tu majú dostatok financií.

Po zadržaní Huanga vyrážame s ostatnými, už aj s Číňankou Niu, na obchôdzku po poisťovniach. Reku, skúsime ich všetkých poistiť na celý pobyt.

V tej najväčšej zatvorili o 14:00 – meškáme 15 minút. Po nej preverujeme ďalšie 4 poisťovne. Všetko bez úspechu.

Streda

Popoludní smerujeme na infekčné opäť – navštíviť pacienta. Cíti sa stále zle, ani jesť mu nechutí. Do toho ešte primár pridáva kruté slová o neveselej finančnej situácii v nemocnici a že prvé výsledky ďalších testov budú známe až o pár dní. Ale aspoňže sa o neho príkladne starajú.

Piatok

Po stredajšej malej telefonickej ankete – zrazu mám prehľad o zdravotných poisťovniach v meste – vrážame do dverí zástupkyne jednej z nich, ktorá má v názve slovo dôvera. Veru po návšteve cítim, že oprávnene. Poistili Wanga i Niu na celý pobyt. Hospitalizovaného pacienta nie. Pochopiteľne. Ale milá pani povedala, že vraj len čo opustí nemocnicu, môžeme s ním prísť tiež.

Popoludní vstupujeme na infekčné po štvrtý raz za štyri dni, Číňania nie sú na Slovensku ešte ani týždeň. “Má hepatitídu typu B, ktorej inkubačná doba je minimálne 50 dní. To znamená, že si to priniesol z Číny”, hlási službukonajúci lekár, mimochodom plynule hovoriaci po anglicky.

Chvalabohu. Chvalabohu pre nás, lebo nás nebudú musieť vyšetrovať, ako v prípade žltačky typu A. Kto vie, možno by nás i naše okolie šupli do karantény, aj keď sme zaočkovaní. Čo je však potešiteľné pre nás, je menej potešiteľné pre pacienta, lebo to znamená nielen dlhšiu liečbu (a vyššie neočakávané výdavky), ale aj väčšie riziko trvalých následkov. Ale aspoňže sa už pacient cíti lepšie a aj mu začalo chutiť jesť. Niečo pozitívne na záver.

Pointa

Prečo som sa vám rozhodol o tomto napísať? V čom je pointa tohto nie moc veselého príbehu?

Všade kam chodím za posledný týždeň sa stretávam s nechápavým krútením hlavy: “Ako je možné, že Číňania pricestovali na taký dlhý pobyt bez zdravotného poistenia? Veď to je nezodpovednosť! Lajdáctvo. Prišli nám to sem zamoriť žltačkou.” A podobne.

Prišlo niečo podobné na um aj Tebe?

“Predtým než začneš kritizovať druhého, obuj si jeho topánky a prejdi v nich aspoň 1 míľu.” Toto som si viackrát pripomenul, keď došlo na túto tému.

Predstavme si, že by sme my nepotrebovali vybavovať žiadne zdravotné poistenie na území celej Európy, že by sme boli poistení naším domácim poistením aj v Británii, Taliansku či na Islande. Až na cestu na iný kontinent by sme potrebovali poistenie. A k tomu si ešte predstavme, že z nášho okolia takmer nikto neprekročil hranice Európy a ak áno, tak možno 1 alebo 2-krát za život. A teraz sa máme vybrať po prvý raz za hranice nášho kontinentu. Koľkí z nás by si v takej situácii uvedomovali, aké je to dôležité? Nakoľko by táto informácia bola rozšírená medzi ľuďmi?

Tak nejako si možno predstaviť pozíciu Číňanov. Hoci je tu ešte zopár nepresností, napr. kým Európa je asi o 8% väčšia, v Číne žije asi o dve tretiny viac ľudí. Ďalej bývalá Ríša stredu je oveľa viac izolovaná od zvyšku sveta ako starý kontinent. A tiež tipujem, že z Číny cestuje do zahraničia na letnú dovolenku či za štúdiom angličtiny oveľa menšie percento obyvateľstva ako z Európy do sveta. Veď napríklad dvaja z týchto troch Číňanov sú prvý raz mimo svojej krajiny, aj keď im už vekovo pomaly ťahá na tridsiatku.

Tak čo, už aj vám pripadá zdanlivo nepochopiteľný fakt celkom reálnym? Stavím sa, že tým, čo strávili dlhší čas v odlišnej kultúre, určite áno.

Nie je všetko také zlé, ako sa zdá.

Tieto slova utrusil kolega Peto, ked sa v nedelu, druhy den nasho pobytu v Cine, okolo stvrt na jednu prebudzal v posteli po dopoludnajsom oddychu. Ten nam nasi cinski hostitelia dopriali po rannom prichode do ciela nasej cesty. Ta narazka bola preto, lebo tato tradicna cinnost v Cine, aspon pre mna, bola doteraz nie jedenim, ale PREPCHAVANIM. A to takym, ze zo zaciatku zaludok hlasil, ze je naplneny, este aj po 4 hodinach od posledneho jedla.

Nie, nemam v plane vam do detailu opisovat vsetky tie menu, co som tu doteraz zazil. Necitim sa byt na to expert, ba na vsetky tie kulinarske speciality nemam ani dostatocnu fantaziu. Neda mi vsak nespomenut aspon par bonbonikov. Zo zvierat, co sme tu doteraz jedli, by sa dal poskladat celkom pekny zverinec: okrem tradicnych druhov masa aj krevety, jelena, somara, holuby, zaby, ba aj kukly priadky morusovej. Okrem toho aj vselijake dary mora, z ktorych dokazem pomenovat iba meduzy… Pomaly zacnem verit nadsadenej vete precitanej z Jambrichovho portalu Skrz-Naskrz: Cinania vraj jedia vsetko, co ma styri nohy a nie je stol, vsetko, co plava a nie je lod, a vsetko, co lieta a nie je lietadlo…

Co vsak robi cinsku kuchynu osobitou, je urcite aj sposob jedenia. Stolovanie mi pripada ako by jedla jedna velka rodina. Vsetci si posadaju druzne okolo velkeho okruhleho stola. Jedla sa znasaju na velky pohyblivy kruh v strede. Tym kruhom sa otaca a kazdy si palickami zoberie z toho, co chce. Ale nie tak, ze si ponaklada na vlastny tanier a potom masti. Naco dalsie taniere! Rovno do ust!

Uz ked sadate k stolu, tak tam nieco lezi. Zvacsa nejake studene predjedlo. Mozete zacat jest. Pocas toho servirky znasaju dalsie taniere. Polozia to na kruh a otocia tak, aby sa nova misa dostala najskor pred nos hlavnej postavy za stolom. Ak tam taka je. Ale zvacsa si niekoho v hierarchii vytipuju.

Neviem, ci je v tom jedle nejaka struktura, ale zatial sme vypozorovali, ze maso byva na zaciatku, potom sa znasa zelenina, sladke dobroty, medzitym polievka a az na zaver ryza – ako dezert. Je samozrejme, ze na stole su jedla roznych chuti, voni i farieb. Takze je to i pastva pre oci a ine ludske organy predtym, nez sa uspokoji volanie zaludka. Cinania jedavaju kazde jedlo zasadne osve. Maso samotne, nanajvys s podavanou omackou alebo koreninou, sladkosti samotne, ryzu samotnu. Ziadne mixovanie masa s prilohou spolu, ako u nas. To preto, aby mohli kazde susto dokonale vychutnat.

Navyse servirky neustale znasaju nove a nove taniere. Vy uz mate dojem, ze sa do vas nic dalsie nezmesti, no oci gulajuce sa po novom tanieri vas presvedcia, ze to tak nie je. Ked sme vecerali v cinskom super exprese (mimochodom urovnou sa aj nase lozkove vozne prvej triedy mozu schovat), tak nam priniesli zopar tanierov. My ako slusne vychovani Slovaci sme poslednymi zvyskami vole takmer vycistili vsetky taniere. Ledva sa to do nas zmestilo. Nasi cinski hostitelia vidiac, ze mame malo, nam objednali dalsie taniere… Rychlo sme prisli na to, ze ten pomyselny suboj medzi cistymi taniermi a cinskou pohostinnostou nemozeme vyhrat. A tak ked zaludok vyhra nad ocami a chutovymi poharikmi, bitka sa konci, a od stola odchadzame s nadejou, ze ta kopa skveleho jedla, co zostava po nas na stole, bude predsa len dalej lepsie vyuzita ako hodena na smetisko.

Naco si tiez treba zvyknut, je neustale dianie pri jedle. Ci uz je to pohybujuci sa kruh v strede, ale povedzme aj pozorne mladucke sarmantne cinske servirky, ktore ako presny barometer neustale sleduju uroven caju vo vasej salocke alebo uroven piva, vina ci dzusu v pohari, a okamzite sa okolo vas mihne ruka dolievajuca tekutinu, ak si neziadate inak, do plna. A snaha vyprazdnit to musi zacat zasa odznova. Ked sa k tomu prida zapasenie s neposlusnymi palickami, alebo vam nebodaj susedny dobroprajny Cinan schvalne smykne na tanierik nejaku specialitku s vyznamnym pohladom akoze “To je vyborne! To musis vyskusat!”, neznalec pomerov sa moze spociatku citit trosku vystresovany.

Dokonca, ak si date tzv. “hot pot” (horuci hrniec), tak si jedlo mozete aj sami uvarit! Maly hrniec na ohniku vam stoji pred nosom, v nom buble skrobom a susenymi bylinami ochutena vriaca voda, v nej si macate na tenucke platky nakrajane krasne cervene masko a zeleninku (aby som posluzil aj vegetarianom… ) a po par sekundach uz mozete bastit!

A propos vegetariani… Su vobec v Cine nejaki? Ti by to na nasom mieste – vzacnej zahranicnej delegacie, ktoru si treba patricne po cinsky uctit, nemali lahke. Nielenze byva casto cista zelenina iba dekoraciou, ale aj pri niektorych plnenych kuskoch neviete, ci je vo vnutri len zelenina alebo aj maso. A ak su na stole nedajboze 3 taniere pirohov, pricom len jedny z nich su vegetarianske, a vsetko jedlo sa vam toci pred nosom, tak servus…

Clovek moze tiez ziskat dojem, ze spolu stoluje skupina prasiat v chlieve. Na jednej strane je to kvapkanie stavy a padanie kuskov jedla z paliciek medzi tanierom a ustami u menej sikovnych palicko-ovladacov. Tento dojem som mal najma na zaciatku, ale postupne, ako sa aklimatizujeme na tento sposob, zistujem, ze sa tomu da aj vyhnut. Na druhej strane je to srkanie, mlaskanie a grganie, co byva beznym sprievodnym javom u cinskych stolovnikov, pokial nie su “skazeni” nasimi normami slusnosti. Napokon jest polievku tou ich velkou a nevhodne tvarovanou porcelanovou lyzicou sa hadam bez srkania ani neda. A ak k tomu pridame aj to ich ochkanie a ojkanie, ako laikovi znie cinstina, zazitok je dokonaly.

Myslim, ze je este kopa detailov, ktoru som chcel opisat. Myslim vsak, ze aj bez nich je jasne, ze prave cinske stolovanie je plne zazitkov a donuti vas zamysliet sa nad svojim sposobom stravovania. A hoci sa spociatku moj zaludok buril, ked mal jest pruzky skveleho (akoby viedenskeho) bravcoveho rezna samostatne po studenej hovadzine a zemiaky ci ryza nikde na dohlad, casom aj on pochopil, ze to ma cosi do seba. Som zvedavy na jeho navrat k nasmu tradicnemu stolovaniu…

P.S. Ak som niekomu tymto clankom sposobil neprimerane trapenie, tak sa mu ospravedlnujem.

Rozľahlé Tesco bolo plné ľudí. V tom zhone som sa ani nesnažil zbaviť kufra a zohnať vozík, ale rozbehol som sa rovno hľadať ten vysnený kuchynský doplnok. Len čo som došpekuloval, či je to tesnenie dosť veľké, hor’ sa za pečivom a vodou na cestu, čo pre ponáhľajúceho sa cudzinca nerozumejúceho miestnemu jazyku nebola v tom babylone práve malina. ”Prečo toľkí nakupujú práve v nedeľu podvečer?” To pridlhé predieranie sa množstvom tovaru a ľudí ma stálo kopu drahocenných minút. Ba dokonca vodu sa mi ani napriek párminútovému splašenému pobehovaniu okolo regálov s nápojmi nepodarilo nájsť – v ústach mi vyschlo ešte viac…

“Ježišmária, to je už toľko hodín?”, šokoval ma pohľad na hodinky stojac pri pokladni. Rezkým krokom z obchodu späť na autobus som sa snažil predbehnúť sekundovú ručičku. Mimochodom, ten obchod sa nachádza len kúsok od miesta, kam sme zablúdili už o štyri dni skôr – to som mal ešte veľa času, ale žiadne forinty. Vtom sa na zastávku prirútil autobus. Ešte sto metrov. Rozbehol som sa zo všetkých síl a keď som sa šiel odhodlať na finálový skok, dvere sa zatvorili… Nepomohli ani nadávky, ani prosebné blúdenie zrakom v diaľke privolávajúce ďalší autobus. Tie tri drahé minúty trvali večnosť. A po nich zasa rozkývaný Ikarus plný ľudí v hustej premávke. ”Len rýchlo, rýchlo,” poháňal som ho pohľadmi striedavo von a na hodinky. Tá červená na križovatke nemala konca-kraja.

Naveľa som sa vyvalil z autobusu pred majestátnou budovou stanice Keleti a rozbehol som sa do podchodu. Jedny schody – nesprávny východ, späť! Druhé schody – plné ľudí. Tabuľa: nástupište č. 3. “Rýchlo! Do šľaka, prečo je to nástupište tak ďaleko? A prečo mi tak veľa pomalých ľudí zavadzia v ceste?” Napätie vrcholí… Stop! Červenú mi vystavili koncové svetlá na poslednom vozni rýchlika Bem. Pár desiatok metrov predo mnou sa dali do pohybu a začali sa pomaly vytrácať od perónu… Bohužiaľ, vlak odchádzal presne o päť nula päť. Chýbala mi jedna minúta.

Zostal som stáť ako obarený. Poondiata smola, poondiate davy ľudí, poondiate… Najviac ma štvalo, že som prišiel o príma debatu so šarmantnou Maďarkou, s ktorou som mal cestovať. Odrazu bolo veľa času aj na kúpu vody. Tú som si spestril ešte tým, že som v malom obchodíku nechtiac drgol ruksakom do pána v obleku, ktorý si pivom poznačil svoje sviatočné oblečenie. “Sorry! I’m very sorry!” Neviem, či rozumel…

Z peňaženky som vylovil necvaknutý lístok – v tom zhone som naň v autobuse aj zabudol. Však čo, revízori vraj v Budapešti chodia len okolo šiesteho v mesiaci, kedy začínajú platiť nové mesačníky…

Čo teraz? Po dlhej úvahe a bezcieľnom túlaní sa po stanici plnej ľudí v koncovíkendovom zhone som sa rozhodol zložiť kotvy. Vplížil som sa do preplnenej čakárne, no cigaretový dym a akýsi smrad pôsobili v teple tak dusivo, že som sa po pár krokoch zvrtol a utekal kadeľahšie.

Opustený stolík pri zatvorenej pokladni v kúte bočnej haly mi napokon poslúžil aspoň na podoprenie unavenej hlavy, keď už nebolo kam si sadnúť. Sledoval som dvoch vyobliekaných starších pánov pri susednom stolíku ako mastia šach. Aj to môže byť nedeľný oddych. Cvendžali mince, občas aj drevené figúrky od hnevu, ba jeden z pánov na chvíľu nervózne aj odišiel – že by len rozmeniť peniaze?

Ani odľahlý kútik stanice ma neukryl pred pár ľuďmi, ktorých hlavným jobom je oslovovať cestujúcich a natŕčať im ruku za mincami. Každú chvíľku sa ku mne jeden z nich blížil. Ba jeden pán na mňa začal: “I speak little English”, a keď som ho zo zásady odmietol, zaželal mi po anglicky dokonca aj pekný deň! Až mi prišlo ľúto mojej unáhlenej reakcie. Na druhej strane: keď je taký zdvorilý a jazykovo vybavený, prečo žobre?

Čas sa opäť vliekol hrozne pomaly, sekundová ručička nie a nie zrýchliť. Už aj žobráci ma opustili. To preto, lebo sa zjavili policajti. Naveľa pristavili súpravu rýchlika Báthory, a tak som sa naposledy prešiel cez celú stanicu a usalašil sa v pomaly sa zohrievajúcom vozni.

Bola tam ešte tma. Voľáky vzrastom malý chalan s veľkým batohom prehodeným cez plece chodil po vozni a čosi v ňom obzeral. Asi železničný zamestnanec, čo kontroluje súpravu. Po chvíli začal vypisovať tlačivo. Jeho pero dopísalo a posunkami si vyžiadal moje. Keď dopísal, prisadol si a pustil sa diskutovať. Po maďarsky. “English? Deutsch?” Sorry, chlapče, ale maďarčinu ešte neovládam! Posunkami mieril na moju taštičku na páse s dokladmi a čosi žiadal. Žeby žobrák? Alebo mieri na niečo nižšie pod ňou? Žeby nejaké nižšie úmysly? Nepochopil som… Od znepokojenia som ho začal vyháňať. Až príval slovenských slov a čo najnahnevanejší výraz tváre, čo som dokázal v tom momente vyrobiť, zabrali. Vyhodil batoh na rameno, vyskočil z vozňa a pustil sa cez koľaje preč. Mal som divný pocit. Dávno sa mi nestalo, že by som sa s niekým ani pri najväčšej snahe nedorozumel. V každom prípade mi odľahlo, že je preč a moje veci vyzerali byť všetky nedotknuté na svojom mieste.

Zasvietili svetlá a onedlho dorazil aj Poliak Witek, ktorý sa od Balatonu vôbec neponáhľal. Vychutnal si aj posledný obed v hoteli aj cestu neskorším vlakom do Budapešti, pošpacíroval sa zo 2 hodinky večernou metropolou a v pohode dorazil na svoj plánovaný vlak. Keď som to porovnal so svojím stráveným večerom, nezostalo mi iné než sa pousmiať: keď človek cestuje, zažije všeličo.

Po dvoch letných týždňoch strávených v Moskve a na polostrove Kola (neďaleko Murmansku) v roku 1998 a dvoch krátkych prejazdoch Moskvou v lete 1999 som sa tentoraz vybral do Ruska v zime. Vďaka kamarátovi Ivanovi, ktorý s tou myšlienkou prišiel, som sa rozhodol využiť ešte jednu z množstva cestovateľských možností, ktoré ponúka študentská organizácia AIESEC. Našim cieľom bolo vyskúšať si pravú sibírsku zimu a ruské Vianoce za čo najmenší peniaz. Tak vznikla na prelome rokov 2002 a 2003 naša 24-dňová púť po zemi do Moskvy a Novosibirska so zastávkami v Sankt-Peterburgu, Talline, Rige, Vilniuse a Varšave. A tak sa vyskytla ďalšia príležitosť poopraviť si v hlave zaužívané nepresné predstavy o Rusku.

Mýtus č. 1: Odbavenie na hranici – strach a hrôza.

Keď som po prvý raz cestoval do Ruska pred štyri a pol rokom, tak som na železničnom hraničnom priechode medzi Poľskom a Bieloruskom v Breste (čo je vzhľadom na neexistenciu kontrol na rusko-bieloruských hraniciach vlastne vstupný bod do Ruska) zažil nepríjemnú skúsenosť. Pasovák nás “dobehol” a vylákal od nás 20 dolárov do vrecka. To len posilnilo dojem, že sa pri cestovaní do Ruska treba mať na hranici na pozore. O rok neskôr to na rovnakom mieste prebehlo bez komplikácií, no i tak som pri vstupe do Ruska bol tentoraz pripravený na hocičo. Aj keď podmienky sa dosť líšili.

Po prvé, nešli sme vlakom, ale autobusom. Ku komplikovanému spojeniu vlak-autobus-autobus na trase zo Žiliny do Moskvy s prestupmi vo Varšave a Rige nás donútil vysoký poplatok za bieloruské vízum. 36 dolárov (v tom čase to bolo cca 1500 Sk) pýtajú Bielorusi za jeden prejazd ich krajinou (pre porovnanie – turistické vízum do Ruska na 30 dní nás stálo 1000 Sk). Keď cestujete priamymi vozňami železníc zo Slovenska do Ruska, musíte to vízum mať. Pravda ak nemáte nervy na risk, že sa možno dohodnete s policajtom na hranici… (No neviem, či sa to dá.) A ak cestujete tým istým spôsobom naspäť, tak treba ďalšie tranzitné vízum za rovnakú cenu. A navyše ich vybavenie (ak nechcete zaplatiť dvojnásobok) trvá týždeň a stanovené pravidlá a “skvelá” synchronizácia otváracích hodín medzi ruskou a bieloruskou ambasádou vás núti cestovať do Bratislavy až štyrikrát, kým budete mať všetko vybavené. Takže sme si povedali: “Nie, Bielorusko tentoraz nebude. Pocestujeme inak.”

Po druhé, do Ruska sme vstupovali autobusom z Rigy plným rusky hovoriacich ľudí (v Lotyšsku žije vraj až 50 percent Rusov), a nie vlakom, ktorým cestujú aj zazobaní nemeckí turisti (ako to bolo pri tej mojej prvej príhode), ktorých cez jazykovú bariéru možno ľahšie oklamať. Po tretie, šli sme dva dni po vianočných sviatkoch v zime, kedy je turistov ako šafranu, takže na hraničnom priechode boli len tí, čo “museli”. Po štvrté, kontrolovali nás okolo polnoci a nie popoludní. No a ďalší dôležitý rozdiel bol v tom, že sme mali tentoraz platné turistické vízum, ktoré nevytváralo priestor na veľké dohady o dokladoch.

Samotné pasové a colné odbavenie bolo úplne v pohode – profesionálne a hladké. Nepríjemné bolo len to, že sme museli z autobusu všetci kompletne vystúpiť, ovešať sa všetkou svojou batožinou, takto prejsť kontrolami a potom zasa všetko naspäť do autobusu. Pripadal som si ako pri poplachu na vojne – vytrhli nás zo sladkého spánku v teplučkom autobuse a vyhnali do mrazivej noci (mohlo byť takých -15 až -20 stupňov Celzia).

Mýtus č. 2: Cestovanie v ruských vlakoch je nebezpečné.

“Vo vlaku bude určite zima. A každý spolucestujúci je potenciálny zlodej.”

Taký obrázok by som bol mal, keby som bol nastupoval do ruského vlaku po prvý raz. Skúsenosť z deväťdesiateho ôsmeho roku, keď sme cestovali v júli dvakrát po 30 hodín v skupine asi 40 študentov, kde prevládali Rusi, mi tento obrázok značne poopravila. Avšak tentoraz sme mali byť spolu len štyria cudzinci bez ruského sprievodcu, v zime a až na dva dni.

Troška napätia z neznámeho však opadla zakrátko po odpichu od nástupišťa Jaroslavskej stanice v Moskve. Vo vlaku bolo teplúčko až tak, že sme posedávali v tričku a kraťasoch. Vonku bol síce tuhý mráz, ktorý bolo trošku cítiť aj na chodbičke pri dverách a medzi vagónmi. Avšak len čo ste zabuchli dvere vnútra vagóna, zimu vonku vám pripomínali len pohľady na okno: v starších vagónoch, ktoré pamätajú časy Brežneva, a možno niektoré aj Stalina, sa na nedostatočne tesniacich oknách vytvárala snehová a ľadová vrstva. A tak sme nádhernú krajinu za oknom mohli obdivovať v teple a aj s krásnymi ornamentami námrazy na okne.

Ak by vám vo vnútri aj tak bolo chladno, máte po ruke “kypiatok”, vriacu vodu, ktorú si môžete kedykoľvek a koľkokoľvek načapovať na jednom konci vozňa. K tomu vám sprievodkyňa požičia zadarmo pohár. Za vrecúško čaju sa však už platí.

Z reproduktoru vám hrá ruské rádio s melodickými modernými ruskými piesňami a pravou ruštinou. Je to určite záležitosť vkusu, ale mne sa to veľmi páčilo. Kde-tu do toho vložili inštrukcie o cestovaní vlakom alebo vlastivednú reláciu o kraji, v ktorom sa práve vlak nachádza. Na toto však treba prirodzene rozumieť po rusky.

Cestovanie v ruských vlakoch na dlhé vzdialenosti je aj spoločenská udalosť. Žiadna intimita uzavretého kupé, z ktorého vylezieš, len keď chceš alebo musíš. Vozeň je otvorený a prične, ktoré sú od seba oddelené priečkami, sú voľne prístupné z chodby. Takže spolucestujúci Ti vidia do taniera a počujú, ako rečou hovoríš.

Toto by úzkoprsých mohlo vyľakať: “Však to je nebezpečné, hocikto mi môže hocičo ukradnúť!”. Áno, aj my sme mali spočiatku podobný strach a opatrnosť je vždy na mieste. Ba som aj od Rusov počul všelijaké historky – často zábavné, ako niekomu zmizla jedna topánka… No my sme také (ne)šťastie nemali.

Batožina sa dá uložiť buď do vnútra dolnej lavice, na ktorej spíš, alebo na vrchnú policu, ktorá je tak vysoko, že ak tam chceš niečo z podlahy našmátrať, musíš mať aspoň 185 cm a postaviť sa na špičky (to mám preverené). K tomu je tam suverénna sprievodkyňa, ktorá, zdá sa, má prehľad o všetkom, čo sa vo vozni šuchne, aj keď si to cestujúci ťažko všimnú. A navyše sa okolo vás prejdú občas železniční policajti. Ja som sa cítil bezpečne. A keď som videl, ako sa vagón vyľudnil, keď sme (niekedy aj po dvoch hodinách nepretržitej jazdy) zastali v nejakej stanici a zlodej vo vnútri by mohol “mať hody”, tak som sa len v duchu zasmial svojej počiatočnej nedôvere.

Ešte k tej spoločenskej udalosti. 46-hodinovú štreku z Moskvy do Novosibirska sme spolu zdolávali štyria: Ivo, ja a dvaja nemeckí mladíci. S nimi sme sa e-mailovo poznali zo dva týždne, no osobne sme sa zoznámili päť minút pred odchodom vlaku. Konverzácii vládla angličtina, ktorá pútala pozornosť okolochodiacich Rusov. Prvý sa osmelil trošku potrundžený vojak ruskej armády. Len čo zistil, že sa dá s nami aj po rusky, prisadol si a nadväzoval “družbu”. Najskôr sa nám pochválil, že slúži v Čečensku a že s radosťou zabíja Čečencov (doslova tak to povedal, ba aj posunkami opísal). Potom prehlásil, že Nemcov nemá rád (pozostatok druhej svetovej vojny?). No keď sme mu vysvetlili, aké ušľachtilé ciele sleduje naša organizácia a prečo sme tu, tak okamžite zmenil tón a snažil sa nadviazať priateľstvo na život a na smrť najmä s našimi nemeckými súputníkmi. Nie však len slovne, ale chcel to spečatiť samozrejme aj ruskou vodkou, ba dokonca aj výmenou suvenírov. Za náramkové hodinky jedného z Nemcov ponúkal odznak ruského orla. Bol taký neodbytný, že chudák Achim musel na tú výmenu pristúpiť. Veru, bol som rád, že som Slovák a v pozícii tlmočníka, lebo svoje staré hodinky by som mu nedal ani za nič na svete. Dostali sme pozvanie k nemu domov na leto, kde nás vraj kráľovsky pohostí a kde si tie vymenené predmety vrátime späť.

Neviem, do akej miery to myslel vážne a či na druhý deň si ešte na svoj sľub spomenul. Nedokázal som odhadnúť, do akej miery jeho reči ovplyvnil alkohol, a či je naozaj taký “blázon”, ako nám naznačoval mladík od susedného stolíka, alebo naopak má “všetkých päť pohromade” a skutočne priateľské úmysly. Ledva-ledva sme sa ubránili jeho ďalším návrhom (napr. chlastanie) a jeho nekonečné neustále opakovanie tých istých fráz dlho do večera mi už uberalo na trpezlivosti. Boli sme radi, že cestoval s nami len asi šestinu cesty a na druhý deň ho už nebolo. Ale ako tlmočnícke cvičenie to na úvod nebolo zlé.

Počas zvyšnej cesty sme si ešte zahrali šach s ďalším vojakom, tentoraz členom námornej flotily v Murmansku, i podebatili s ruskou výskumníčkou zo St. Peterburgu. Zaujímavý bol aj starší ujo ku koncu cesty, ktorý, keď nás videl sa už baliť, rýchlo pribehol zistiť naše názory na nezdravé vplyvy západnej kultúry na Rusko, aby nám vo svojej odpovedi urobil dlhu prednášku o tom, ako si Rusi pomôžu sami, a že ich máme (to ako Európa a Amerika) nechať na pokoji.

Korunou všetkého však bola asi debata so starším ruským fyzikom cestou späť zo Sibíri, pracujúcim v Berlíne v nejakej výskumnej inštitúcii na tajných projektoch. Takmer celú cestu sme sa po anglicky bavili o politike a ekonomike v Rusku, o čečenskom konflikte, o Gorbačovovi a jeho údajnej neschopnosti, o svetových problémoch, atď. Pochválil sa nám, že sa mu v minulosti podarilo objasniť záhadu tunguského meteoru – aj o tom sme si s Ivom vypočuli dlhočiznú prednášku, v ktorej sme síce všetkému nerozumeli, no vyzeralo to dôveryhodne. Chlapík vyzeral, že má fakt solídny rozhľad a jeho názory boli cenné, avšak dôveryhodnosť jeho slov sa ešte len chystám preveriť. Na otázku, prečo cestuje medzi Berlínom a Sibírou najnižšiou triedou vlaku, a nie letecky (finančne by na to určite mal), prehlásil, že keď cestuje súkromne, snaží sa ušetriť a že najnižšou vlakovou triedou cestujú ozajstní chlapi…

Mýtus č. 3: Ural je vysoké pohorie

Toto som si myslel odjakživa – snáď odvtedy, čo nás v škole učili, že toto pohorie nielen pretína šíre ruské pláne, ale aj oddeľuje Európu od Ázie. A tak som sa tešil, ako vlak spomalí na konci nekonečnej roviny a pri stúpaní do priesmyku budeme obdivovať toto niekedy až mýtické pohorie.

Prvé sklamanie prišlo, keď sme zistili, že ho budeme križovať za tmy. A druhé, keď sa nám vôbec nepodarilo spozorovať moment, kedy sme prekročili tú vymyslenú kontinentálnu hranicu. Odrazu sme len opäť rušali po pláni bez toho, že by bol vlak nejako medzi tým významne znížil rýchlosť. Myslel som si, že to stúpanie bude aspoň ako u nás keď sa driape rýchlik pod Tatrami od Mikuláša na Štrbu. Ale nič také.

Pohľad do mapy všetko vysvetlil: Ural je čo do výšky niečo ako Malá Fatra (najvyšší vrch necelých 1900 m). A my sme ho križovali na mieste, kde sa jeho severná vetva končí…

Mýtus č. 4: Ruská zima je neznesiteľná.

Keď sme sa chystali na tento výlet, strašili nás, že na Sibíri bývajú bežne štyridsaťstupňové mrazy a niekedy teplomer zlezie aj nižšie. Toto akoby podvedome evokuje predstavu, že ide o holé prežitie, lebo aj v domoch budú mať asi problémy s vykúrením.

Realita? Nezistili sme, koľko stupňov bolo na zastávkach vlaku po ceste, ale naše, oficiálne staničnou tabuľou potvrdené, osobné teplotné minimum kleslo “len” na -27. Bol som sklamaný, lebo som chcel zažiť aspoň tých mínus štyridsať. Začalo to celkom “optimisticky” – tou mínus dvadsaťsedmičkou pri príchode do Novosibirska – no odvtedy mala teplota tendenciu stúpať, až pri odchode bolo -5 a takmer sibírsky odmäk…

Tá teplota okolo -30 je však celkom znesiteľná, lebo v okolí Novosibirska, súc ďaleko od mora, je dosť suchý vzduch. Napríklad sa mi zdalo, že moskovských asi -20 sa znášalo horšie, a peterburských -10 snáď najhoršie – vďaka vetru a vlhkosti od mora. Aj Rusi potvrdili tento rozdiel.

Samozrejme, tak či tak sa treba dobre obliecť i obuť (napríklad zimné topánky, čo nosím u nás, mi tam nestačili) a byť pripravený na riadnu zimu. Táto zdanlivá komplikácia je však vykompenzovaná krásnou zimou s hromadou snehu, krásnymi scenériami, možnosťou prebehnúť sa po zamrznutej vodnej nádrži či rieke Ob alebo “zimnými mestečkami” – areálmi so snehovými a ľadovými sochami, šmykľavkami, hudbou a rôznymi atrakciami pre malých i veľkých, o korčuľovaní a bežkovaní ani nehovoriac.

A vo vnútri budov? Ako v saune! Horúce radiátory, na ktoré sa vám niektoré druhy oblečenia môžu prilepiť, ak si nedáte pozor. K tomu aj páskou a vatou utesnené okná, ktoré sme občas museli otvoriť, lebo sa tá horúčava už nedala vydržať. Až tu mi došlo, čo znamená, keď má krajina obrovské množstvo energetických zdrojov – vôbec nešetria tak, ako u nás.

A aby ste si nemysleli, že treskúca zima je na Sibíri neustále. V lete býva na južnej Sibíri (čo je Novosibirsk a okolie), aj keď má zemepisnú šírku asi ako pobaltské krajiny, vďaka silnému kontinentálnemu podnebiu aj 40 stupňov Celzia!

Mýtus č. 5: Na Sibíri nie je civilizácia.

Slovo Sibír u mňa kedysi evokovalo predstavu nekonečných lesov a bažín, posedenie na čistinke pri ohníku, pri stane a koňoch, schúlený do klbka chvejúc sa a trúc si ruky od zimy. Hm, bláznivá predstava…

Fakt je, že sibírske dedinky vyzerali z vlaku podstatne romantickejšie ako u nás, no mestá sú na Sibíri ako všade inde – s panelákmi, divadlami, kostolmi, úradmi, obchodmi, futbalovými ihriskami, kopou ľudí, áut, električiek, železnicou… Normálne pulzujúci život. Aj reštaurácie typu McDonald’s tam nájdete. Rozdiely sú len v detailoch. Napríklad v tom, že Rusi si s odstraňovaním suvenírov predchádzajúceho režimu nerobili také starosti ako my: Lenin, Marx a ďalšie postavy sa pripomínajú nielen sochami, ale aj v názvoch ulíc, inštitúcií, či zastávok metra.

Dokonca sa dá na Sibíri prežiť aj bez batožiny! Naši nemeckí spoločníci mali v Moskve smolu a nedostali sa včas k svojim batohom, uloženým u kamaráta v byte. Dohodnuté stretnutie im nevyšlo a oni sa v časovej tiesni rozhodli cestovať podľa plánu ďalej na Sibír radšej bez batožiny, ako si zháňať nový lístok na vlak a zmeškať oslavu príchodu nového roku. Doklady, peniaze a foťáky mali samozrejme so sebou, takže s jedlom i základnými hygienickými potrebami problém nebol. A keď bol, tak sme sa s Ivom snažili pomôcť – bolo pri tom isteže veľa humorných situácií. A že ako prežili v jednom oblečení? Nuž, keď bolo špinavé, večer prepláchali a ráno bolo na horúcich radiátoroch zasa suché…

Mýtus č. 6: Ruské Vianoce.

Predstava oslavy Nového roka, utkvelá z hodín ruštiny pred rokmi v mojej hlave, sa zhruba naplnila. V našom prípade oslavovalo okolo 50 mladých ľudí spoločne veľkou hostinou a za tým tancovačkou, spestrenou scénkami a umeleckými vystúpeniami. Nechýbal ani Dedo Mráz a Snehulienka, ktorí robili s nami podobné “cviky”, ako robieva Mikuláš a jeho pomocníci u nás s deťmi o pár týždňov skôr. Oslava bola okorenená ešte aj ruskou saunou, kde sa po polnoci zišli niektorí veselí účastníci, pričom na schladzovanie poslúžil namiesto bazéna sneh vonku pri teplote okolo -30. Celkom zaujímavá situácia, keď vám cez tanečný parket pred barom prebehujú takmer naháči na ceste medzi saunou a bránou von do mrazu…

Čím som však bol takmer šokovaný, boli ich vianočné zvyky. Vianoce majú podľa kalendára 6. januára, to je pravda. Avšak v ten večer sme vôbec nešli na sviatočné posedenie do niektorej rodiny s tradičným jedlom, darčekmi a inými zvykmi. Ruské Vianoce sme oslávili so študentami na internáte, s malým pohostením a diskotékou. Keď som vyzvedal, ako to teda vlastne je, zistil som, že tieto zvyky vymreli. Po nástupe boľševikov a ich potlačení náboženstva ľudia postupne zabudli aj na svoje vianočné tradície. No a keď sa po vyše 70 rokoch uvoľnila atmosféra, koľko rodín by si pamätalo zvyky spred dvoch generácií?

Ešte stále sa mi to ťažko verí, aj keď to teraz opisujem. Je možné, že sa zvyky udržiavajú niekde v zapadnutých oblastiach, na dedinách, a rôzne podľa oblastí. No v mestách to určite nie je také, ako u nás. A je mi tých ľudí dosť ľúto.

Mýtus č. 7: V Rusku vidno veľa opilcov, keď sa tam tak pije

Ruskú vodku a jej rozšírenie v najväčšej krajine sveta určite netreba pripomínať. Z toho človek automaticky dedukuje, že tam bude zopár podpitých ľudí na verejnosti vyspevovať a obťažovať okoloidúcich.

Nikoho takého sme si však nevšimli! Isteže, silný mráz k tomu určite prispel, ale i tak sme mali pocit, že aj keď Rusi v našej spoločnosti relatívne hodne vypili, nebolo to na nich príliš vidieť. Nanajvýš dobrá nálada cestujúceho v maršrutke (verejný dopravný prostriedok v Rusku) dala znať, že nie je úplne triezvy, no ovládal sa celkom v pohode. Buď sú tí Rusi takí trenovaní alebo vedia, kedy majú dosť. Alebo že by sa u nás pilo ešte viac?

Mýtus č. 8: Policajti si s vami robia, čo chcú.

Aj tento mýtus mám chuť po našej skúsenosti vyvrátiť, hoci iba čiastočne. Na jednej strane sme počuli od samotných Rusov rôzne historky o svojvôli reprezentantov zákona. Tiež sme zažili viacerých úradníkov, ktorí svoj úrad vykonávali až s extrémnou dôležitosťou a hrali sa s nami ako mačka s myšou. Avšak bez nejakej ujmy. Na druhej strane sa nám prihodilo niečo, čo pôsobí proti tejto hypotéze.

Suché pravidlo o pobyte cudzincov hlási, že sa po príchode do cieľa cesty máme zahlásiť najneskôr do troch pracovných dní na polícii. Podotýkam: pracovných. My sme prvé tri dni v Rusku zabili cestovaním. Zo siedmych dní v Novosibirsku bolo päť sviatočných alebo víkendových dní. Keďže vraj procedúra registrácie nie je jednoduchá a robí sa do troch pracovných dní, tak sme nechceli naše pasy dať len tak do rúk polícii s rizikom, že ich do odchodu nezískame späť. A tak sme sa ani v tie dva zostávajúce pracovné dni na Sibíri nesnažili vehementne o splnenie si povinnosti. Nasledovali ďalšie dva dni cesty do Moskvy a trojdňový pobyt v metropole, z čoho však zasa dva dni boli víkend. No, skvelá náhoda zaručila, že sme na 15. deň pobytu v Rusku ešte stále nemali vybavenú registráciu a v podchode v centre Moskvy nás v dave ľudí zastavila hliadka milície.

Dvojici statných chlapcov v zelenej uniforme sme sa snažili vysvetliť našu kurióznu situáciu, no tí nás moc nepočúvali. “Pôjdeme na stanicu za náčelníkom,” rozhodol jeden z nich. Ruská kamarátka Nataša vetriac problémy sa hneď rozohnila a pokúsila sa to vyriešiť hnevom a plačom, no nezabralo. Na policajnú stanicu doviedli len nás dvoch, ju nechali čakať pred bránou. Cítil som sa trochu ako v dobrodružnom filme, kde bojujem za pravdu. Ivan len mlčky nasledoval. Náčelník na stanici si vypočul náš cestovateľský príbeh podporený cestovnými lístkami (ako dobre, že sme ich mali so sebou!), pochopil situáciu, vrátil nám pasy a zaželal príjemý zvyšok pobytu v Rusku.

Opanoval nás skvelý pocit nielen z víťazstva našej pravdy, ale aj z potešenia, že v Rusku nie je všetko s úradníkmi také zlé, ako sa hovorí. A možno nie je ďaleko od pravdy aj tvrdenie, že sa situácia neustále zlepšuje a spôsoby jednania zakorenené v minulosti postupne miznú. Je však dosť možné, že nám situáciu uľahčila aj znalosť ruštiny a vystupovanie bez emócií a vzpierania.

Mýtus č. 9: V Rusku je stále komunizmus, chudoba a hlad.

Tento mýtus je veľmi ďaleko od pravdy. Náš spolucestovateľ, fyzik z Berlína, o ktorom už bola reč, znalec pomerov v Nemecku i Rusku, sa vyjadril, že kapitalizmus v Rusku je tvrdší ako v Nemecku. Lebo v Nemecku má človek veľa sociálnych výhod, ktoré v Rusku neexistujú. Na prvý pohľad šokujúce tvrdenie, ale myslím si, že na tom niečo bude.

Chudoba a hlad? Nuž ťažko súdiť odľahlé časti krajiny, kam sme sa nedostali. Z toho, čo sme videli v mestách a na predmestiach (a môžem to podoprieť aj zážitkami z minulých návštev), sa dá v Rusku v pohode prežiť, pričom uspokojiť základné potreby nie je problém. Obchody sú plné tovaru a zásobovanie je normálne. Snáď len obrovské supermarkety, oproti realite u nás, zatiaľ v Rusku nie je moc vidno – malé obchodíky, často zastrčené aj v pivnici obytného domu, jednoznačne prevládajú. Pokiaľ má človek prácu, tak s prežitím určite nemá problémy. Lacné pohonné hmoty a lacná pracovná sila držia ceny na úrovni ako u nás. Zvlášť doprava je lacnejšia – to povzbudzuje cestovateľské duše: treba využiť, kým sa dá!

Keď som bol v Rusku v lete 1998, bolo to tesne pred finančnou krízou, a v roku 1999 už po nej. Odvtedy sa situácia zlepšila a vidno pokrok. Nielen ekonomický, ale aj v myslení ľudí. Aj keď vykoreňovanie starých nezdravých návykov socializmu ide tiež ťažko ako u nás, stretli sme sa s mnohými pozitívnymi prístupmi, ktoré ma nabádajú k tvrdeniu, že Rusko rastie rýchlo a ak sa odstránia niektoré brzdy, zvlášť ak sa zmierni byrokracia a korupcia, tak môže rásť tak rýchlo, že sa budeme čudovať…

Záverom…

Možno vám pripadajú niektoré mýty ako nadsadené. Možno nie. Tak či onak, väčšinou som sa v debatách u nás doma stretol s názormi, ktoré sú ďaleko od súčasnej ruskej reality.

Uvedené zážitky treba brať s rezervou. Boli sme tam len krátko a niektoré dojmy by mohli byť iné, keby tam človek pobudol dlhší čas. Niekto iný na našom mieste by mohol veci vidieť inak alebo zažiť iné okolnosti. Určite aj znalosť miestneho jazyka má na to vplyv – ľudia vás ľahšie prijmú a necítite sa stratení v mori azbuky.

V každom prípade aj tieto riadky nútia zamyslieť sa nad tým, aké obmedzené a skreslené videnie cudziny má človek, ktorý len sedí doma a sleduje to, čo mu servírujú masmédiá, prípadne nejaké knihy. Svetová realita sa od toho líši hádam ako melón od orecha, a objavovanie týchto rozdielov je asi to najkrajšie na cestovaní.

Zapísané v lete 2003.

A ked sme uz nacali tu temu masmedii, tak kratky pohlad na sucasnu situaciu. Rozhlasovych stanic vysielajucich na velmi kratkych vlnach (FM), takych ako spominane HayFM, tu je vela ako u nas. V Jerevane by sa ich hadam cez desat dalo napocitat. Vela z nich je ruskych, tiez sa tu okrem ineho daju zachytit Turci a raz som naladil i stanicu vo francuzstine. Zakladnych televiznych stanic sa tu tiez da chytit takmer desat, z nich polovica su ruske. Na armenskych kanaloch byva vysielanie v rustine (najma filmy) i v armencine, vcitane sprav. A tak bohuzial nemam moc prehlad o politickej a spolocenskej situacii v Armensku, co vsak uz neplati o Rusku.

Vizum bolo nielen drahe, ale navyse platilo len 21 dni, a tak som sa v polovici pobytu musel vybrat aj s armenskym kamaratom Artomom vybavit jeho predlzenie. Naznacil mi, ze to moze dost dlho trvat, mozno zo 3 hodiny, a ze ma to mozno bude stat dalsich asi 20 dolarov. Pri prvom okienku sme boli vybaveni za par minut, co nam dodavalo nadej, ze to bude “rychlovka”. To vsak bola len uplne uvodna procedura, kde len na jeden list papiera A4 velkym pismom uradnicka spisala, kto som, co som, co chcem a preco – aby dalsi uradnici vedeli. A stalo ma to 300 dramov (asi 24 korun). V druhej kancelarii nas poslali do tretej, ale ze mame prist az o dva dni, ked vyprsi platnost aktualneho viza. Tak sme prisli o dva dni, to bolo v piatok asi o dvanastej. Ramenaty uradnik, ktory dolezitostou spravania v paradnej policajnej uniforme naozaj dobre reprezentoval svoju vlast, opat cosi zapisal a poslal nas zaplatit sumu zhruba 40 dolarov (cez 1700 Sk) do hlavnej budovy Ministerstva vnutra, ktora bola na druhom konci centra. “To musia taku streku podstupit vsetci, co si predlzuju vizum? To teda dobre “cvicia” s cudzincami”, rozmyslal som iduc s Artomom.

Ked sme tam konecne peso v horucave dosli spamatavajuc sa z dalsieho zasahu do financnych zasob, zistili sme, ze otvaraju az o 14.30, t.j. zhruba o hodinu. Ked sa v presklenej budke pri bocnom vchode do velkej budovy ministerstva konecne zjavila mlada slecna a ja som si vyrovnal podlznost voci hostitelskej krajine, poslala nas naspat za tym ramenatym uradnikom aj s potvrdenkou. Zasa sliapat 20 minut krizom cez mesto… Ten mi odobral pas, potvrdenku z pokladne a so vsetkymi papiermi to ulozil na kopu dalsich “stranok”, zrejme pre nejakeho vyssie postaveneho uradnika, ktory mal rozhodnut o mojom osude na zaklade podkladov. “Pridite v pondelok.”, schladil moje nadsenie z bliziaceho sa konca procedury. “No co, trpezlivost ruze prinasa”, chlacholil som sa a zacal rozmyslat o prvom vikende stravenom v Armensku bez dokladu obcana Slovenskej republiky a o tom, preco asi maju take vysoke poplatky za vizum. Ze by chceli obmedzit cestovny ruch? Ale ved ten je tu minimalny! Takze nemaju co obmedzovat! Bude to asi tym, ze vela Armencov zije mimo svojho rodiska a kedze ich to obcas tiahne do rodneho hniezda, tak nech pekne svojej krajine pomahaju naplnit statny rozpocet, ked uz dane platia inym zakonodarcom! Tak to asi bude. Len chudaci ti, ako ja, co pridu s turistickymi ci inymi umyslami, chcu krajine dokonca bezplatne a dobrovolne pomoct, tak ti musia prehltnut horku pilulku. Ale takych, pre niekoho “strelenych” nadsencov zas tak vela asi nebyva…

Nastastie v pondelok som pred kancelariou c. 209 cakal uz “len” nieco vyse pol hodiny, vnutri sa zdrzal sotva pol minuty a uz som mal svoj vdaka pribudajucim peciatkam coraz cennejsi pas prepozicany od mojej vlasti spat v hrsti aj s 2 novymi prispevkami: o registracii na urade a o predlzeni platnosti viza…

A zaverom este k jednej zaujimavosti. Uz na uvodnej informacnej stranke armenskej ambasady z Viedne stalo, ze kazdy, kto prichadza letecky do Armenska, musi zaplatit dan 10000 dramov, co je asi 800 Sk. Pytal som sa na to miestnych. “Hej, to je dan za pouzitie armenskeho vzduchu!”, vedeli mi odpovedat. Avsak uz nevedeli uspokojit moju tradicnu otazku: “Preco?”. A tak kedze to odo mna nepytali pri prichode, musim si na odchod rezervovat tuto okruhlu sumicku, aby som opat pomohol zvysit stranu aktiv armenskeho statneho rozpoctu…

- Nie, nie, nie. Ja som zo Slovenska!

Takto nejako prebehol fragment rozhovoru s troma tetuskami vo vojenskom muzeu Ministerstva obrany Armenskej republiky, do ktoreho som pred par dnami nakukol. Uputal som ich pozornost hned po vstupe do haly vo velkom podstavci este vacsej sochy vojaka, postavenej na pamiatku obetiam 2. svetovej vojny. Sotva pochopili po uvodnych armenskych slovach, ze sa mozeme dohovorit len po rusky, zacali sa vypytovat na moju narodnost a ja som im dal moznost uhadnut. A vysledok, ako som opat raz zviditelnil meno nasej krajiny, ste si uz precitali.

Po chvili som sa pobral prezriet si vystavu na prizemi. Tykala sa vojny v Karabachu, myslim, ze v rokoch 1990-1993. Desiatky fotografii padlych, mladych i starsich Armencov, clanky z novin, dokumenty o pretrhnutych zivotnych nitiach. To vsetko vytvaralo smutny dojem. Ku koncu prehliadky ma sokovala informacia pri fotografii pohranicnej nakladnej zeleznicnej stanice: cez Azerbajdzan kedysi prudilo do Armenska 87% vsetkych nakladnych vlakov spoza hranic, teda aj mnohe z Ruska. Prudilo. Kedysi. Prisla vojna a zatvorenim hranice sa prud zastavil…

“A je tu este vystava o 2. svetovej vojne?”, opytal som sa mladej damy na to, co som tu povodne ocakaval a co evidentne kedysi aj na prizemi vystavovali. Ta okrem rozhovoru s dvoma starsimi tetami nemala ziadnu inu zabavu nez lakovanie nechtov (bol som tam vtedy jediny navstevnik). “Ano, na druhom poschodi. Ale teraz je to zatvorene, lebo tam nie je svetlo. Nemame peniaze na elektrinu. Otvarame to pre navstevnikov len na 9. maja…”, znela vycerpavajuca odpoved.

Touto ilustraciou som sa pokusil obratit vasu pozornost na sucasnu ekonomicku situaciu Armenska. Veru, ked o nej clovek zacne rozmyslat, rozhodne mu nie je do spevu. V zasade ide o tranzitnu ekonomiku smerujucu k trhovemu mechanizmu, teda podobnu tej nasej slovenskej. Takze mozno najst podobne crty prechodu ako uvolnovanie trhu, privatizacia, vytvaranie sukromneho sektoru a potrebnych funkcnych institucii a pod. A takisto aj negativne tendencie ako napriklad korupcia a snaha ziskat na transformacii co najviac pre seba (teda u tych, co maju na to paky).

Avsak je tu jeden rozdiel oproti slovenskej realite, a to v rozmeroch problemov a v miere ich dopadu na zivot krajiny. Ten rozdiel je velky, nieco ako porovnanie Davida s Goliasom. Okrem uz spomenutej vojny v Nahornom Karabachu a zmrazenych vztahov s Azerbajdzanom sa pretrhli obchodne cesty so svetom aj vdaka nedavnej obcianskej vojne v gruzinskom Abchazsku. Velke problemy prinieslo Armencom aj oddelenie krajiny od zvazku v byvalom ZSSR a aby toho este nebolo dost, nicive zemetrasenie v decembri 1988 je tym poslednym velkym uderom (hoci chronologicky vlastne prvym), co zrazil armenske hospodarstvo tam, kde dnes je. Ked si dalej vezmeme, ze s Tureckom su zatvorene hranice a vzdialenost od Europskej unie je 3 casove pasma, clovek pomaly prestane verit, ze by sa tato krajina mohla z toho marazmu tak rychlo dostat.

Ako ma poucil moj informacny zdroj z internetu, armenske vlady si zvolili sokovu terapiu prechodu, pricom vraj krajina uz dno dosiahla v rokoch 1994-95 a pad sa uz podarilo zastavit. Ze je to asi pravda, mozno dokazat hadam napriklad kurzom dolara. Ked som prisiel, stal 1 dolar zhruba 545 dramov. Po vyse mesiaci sa kurz nielen udrzal, ale nepatrne aj vylepsil, ked za dolar teraz pytaju o 5 dramov menej (napriklad v ruskych rubloch dolar zdrazel v rovnakom obdobi z 24,50 na asi 25,60).

Ked uz sme spomenuli tu armensku menu, pozrime sa jej trosku “na zubky”. Nepouzivaju tu momentalne ziadne mince, len papierove bankovky. Ked som to zistil, sklamane som konstatoval, ze si tu asi nevychutnam ten prijemny pocit, ked clovek najde na ceste mincu, hoci aj malej hodnoty, ako sa mi to casto stava doma alebo v inych krajinach. “Bankovky sa nezvyknu valat po zemi”, uzavrel som uvahu. Zaujimave je, ze skutocnost so mnou nesuhlasila a pred par dnami mi pripravila prekvapenie v podobe bankovky 10 dramov na chodniku. Je to bankovka najmensej hodnoty a je ekvivalentom zhruba nasich 80 halierov. A taktiez som kdesi za nabytkom raz uspesne lokalizoval jednodramovu mincu z roku 1994, ktora mi vsak ako platidlo teraz uz sotva posluzi.

Co sa tyka nezamestnanosti, ako vravel kamarat, oficialne stastiky za rok 1998 hovorili o 25%, ale neoficialne to mohlo byt aj 40%. V sucasnosti by tie cisla mohli byt mensie. Ked si dame tieto udaje dohromady so spominanou deflaciou, nemozno povedat, ze by to bola ruzova situacia, skor take riadne zmrazenie ekonomiky, ktore by potrebovalo nejake ozivenie. Nebudeme sa vsak vycerpavat teoretickou analyzou situacie, podme sa radsej v dalsich castiach nasho “virtualneho cestopisu”, ako to nazval jeden z citatelov, pozriet na realne dosledky, ktore tu clovek moze vidiet na vlastne oci a na kazdom kroku.

Zaverom este par slov k politickej situacii, aby bol obraz o krajine uplnejsi. Maju tu podobny system ako v Rusku, ked parlament a prezident su voleni priamo obcanmi, obaja na 5 rokov. Prezident ma pravomoc menovat a odvolat premiera. V sucasnosti si prezidentske slasti a strasti vychutnava Robert Kocarjan, ktory bol zvoleny na jar roku 1998. Velavravne vyznievaju aj informacie, ze pocet ministerstiev vo vlade bol nedavno znizeny z 31 na 21 a pocet poslancov v parlamente sa ma v roku 2000 znizit zo sucasnych 190 na 131. Inak politicke pomery, ako som vyrozumel z povrchnych debat s miestnymi ludmi, su viacmenej podobne pomerom v Rusku ci u nas, t.j. v krajinach, kde vyrazy demokracia, sloboda nazorov a ich pribuzni sa zahniezduju este len niekolko rokov a niekedy dost pomaly a bolestivo.

Z nedavnej minulosti su zas pozorovatelom svetoveho diania zname mena ako Nahorny Karabach ci Nachicevan spojene s vojenskymi konfliktami alebo Leninakan ci Kirovakan spojene s velkym zemetrasenim, ktore poriadne otriaslo krajinou pred takmer 11 rokmi.

Rozloha Armenska je zhruba tri patiny rozlohy Slovenska. Vacsinu krajiny tvoria kopce ci plane v ramci horstva Maleho Kaukazu. Vrchy su zvacsa hole, takze clovek zvyknuty na lesy ma zmenu. Vdaka konfliktu v Nahornom Karabachu maju Armenci zatvorene hranice s polovicou susednych krajin: s Tureckom na juhozapade a Azerbajdzanom na vychode. S Gruzinskom na severozapade a Iranom na juhu zatial nemali dovod pre podobny krok.

Pocet obyvatelov v Armensku je tazke urcit presne. Porovnanim viacerych rozdielnych zdrojov informacii usudzujem, ze by tu mohlo zit momentalne od 3 do 3 a pol miliona ludi, z coho podla jedneho 3 roky stareho zdroja 96 percent su Armenci a tretina zije v hlavnom meste. Hlavnym dovodom nelahkeho urcenia je stahovanie obyvatelstva prec z krajiny, ktore bolo vydatne hlavne v uvode devatdesiatych rokov. Vo svete vraj celkovo zije 8 milionov Armencov. A kde vlastne je tych chybajucich asi 60 percent?

Podla domacich vsade – vraj nieto na svete krajiny, kde by nezili nejaki Armenci. Podla mojho informacneho zdroja su “len” v 60 krajinach. Napriklad po tieto dni sa v Jerevane konali prve panarmenske hry, kam prisli sportovci z armenskych komunit v 28 krajinach sveta. Je to taka mala olympiada v siedmich sportoch. Medzi druzstvami sa mi podarilo zachytit zastupcov z Ruska, Bulharska, Francuzska, Nemecka, Iranu, Libanonu, Egypta, Argentiny, Kanady, USA, Australie… Inak ista komunita zije vraj i v Prahe. A ja poznam celkom urcite jednu Armenku aj na Slovensku!

Kedysi, v obdobi do a na zaciatku nasho letopoctu, bolo uzemie obyvane Armencami, strategicky dobre postavene na ceste z Azie do Europy, ovela vacsie – siahalo az po Stredozemne more. Avsak po nastupe ris Rimanov, Perzanov, Grekov ci Turkov zili Armenci pod nadvladou, niekedy i nabozenskym utlakom (v tejto suvislosti je zaujimave spomenut, ze Armensko prijalo krestanstvo za statne nabozenstvo v roku 301 ako prvy stat na svete). Poslednym velkym uderom bolo plienenie armenskeho obyvatelstva zo strany Turecka na jeho uzemi s vrcholom pocas prvej svetovej vojny v, ako Armenci uvadzaju, prvej genocide obyvatelstva v 20. storoci, ked zahynulo viac ako jeden a pol miliona ludi. Dodnes su vzajomne vztahy Armenska a Turecka ochladene aj kvoli tomu, ze Turci sa nechcu ospravedlnit za tieto udalosti. Turecko dnes zabera okrem ineho aj tu cast niekdajsieho armenskeho uzemia, kde sa nachadza velke jazero Van a kopce Velky i Maly Ararat. Vznika tak paradox, ked narodny symbol Armencov, vysoky 5165 metrov, ktory vidno z juhovychodu krajiny i z Jerevanu, uctievany po starocia, sa nenachadza v ich krajine!

Ciastocnu podobnost osudov so Slovakmi, aspon v casti historie, potvrdzuju aj vznik Armenskej republiky po prvej svetovej vojne asi na 2 roky, spolocna existencia v statnom zvazku s inymi krajinami a osamostatnenie v roku 1991, ktore sa vsak udialo po narodnom referende, na rozdiel od Slovenska.

Co sa tyka vojnoveho nebezpecenstva v sucasnosti, momentalne nic velke nehrozi, ako hovoria domaci. Nahorny Karabach sa nachadza v Azerbajdzane, asi 400 km na vychod od Jerevanu. Ide o oblast obyvanu Armencami, ktora sa oddelila od Azerbajdzanu a po vojne na zaciatku tohto desatrocia tvori teraz samostatnu republiku podporovanu a spojenu s Armenskom “pupocnou snurou” v podobe vojensky dobre chranenej asi 20-kilometrovej cesty po uzemi Azerbajdzanu. Status quo je teraz taky, ze Armenci vraj maju silnejsiu armadu v poslednych rokoch, a tak si ich konfliktovy sused nedovoluje zacinat nijake velke potycky. Dokazom toho, ze armade sa venuje velka pozornost, je aj to, ze povinna vojenska sluzba tu trva v sucasnoti dva roky, kym vraj este pred dvoma rokmi absolventi univerzity sluzili len jeden a pol. A dokonca su vraj snahy, aj ked s malou sancou na uspech, predlzit sluzbu az na tri roky s polrocnou zlavou pre vysokoskolskych absolventov. Fuj, ako dobre, ze tu nemusim ist na vojnu…

Dopad tejto bezpecnostnej situacie na bezny zivot je hlavne ekonomicky. Ak si niekto predstavuje, ze po krajine sa prechadzaju vojaci a policajti s flintami a stale niekoho kontroluju, tak je uplne vedla. Ak vidno policajtov, tak len dopravnych, hlavne ked zaistuju sprievod nejakeho pohlavara. Keby clovek o vojenskych konfliktoch nic nevedel, tak ho to tu sotva napadne.

A na zaver este dodam, pre kompletnejsi obraz o (ne)bezpecnosti pobytu v Jerevane, ze oblasti na severnom predhori Kaukazu, kde momentalne je alebo v poslednych rokoch bolo “veselo”, ako je Dagestan, Cecensko, Osetinsko v Rusku ci Abchazsko v Gruzinsku, nie su tak blizko, ako sa to nasincovi zo Slovenska zda. Najblizsi bod z tychto oblasti k Jerevanu je v Dagestane a vzdusnou ciarou cez uzemie Azerbajdzanu a Gruzinska a cez horstva Maleho i Velkeho Kaukazu je vzdialeny okolo 250 km (co je asi ako cesta zo Ziliny do Viedne). A dalsie oblasti su daleko minimalne 300 kilometrov, co je uz porovnatelne so vzdialenostou Slovenska od nedavneho bombardovania v Juhoslavii.

Ked som sa pred budovou letiskoveho Terminalu 1 “vygulal” z Ikarusu aj s tazkou batozinou, s uspokojenim som zistil, ze rychlost autobusu prekrocila vsetky optimisticke ocakavania a do odletu mojho spoja mi zostavali este vyse 2 hodiny casu. “To sa snad este aj najem,” preblyslo mi hlavou. Preplnena hala cestujucich a zapocata registracia na moj let vsak zahnali podobne myslienky a pustil som sa vyplnat colnu deklaraciu. Sotva som vytiahol slovnik, uz ma oslovil jeden starsi pan – ze je z Grecka a tym hakom-bakom na tlacive vobec nerozumie. Naozaj vsetky tlaciva boli len v azbuke… Chudaci ti, co ju nepoznaju! A tak som sa pustil do boja s neznamymi ruskymi slovickami a napochytro som panovi, ktoreho vyplnovanie takeho tlaciva vyditelne netesilo tak ako mna, prekladal obsah do anglictiny a v duchu sa prvy raz spokojne usmieval, ako sa mi ta znalost jazykov teraz zide.

Ked som sa konecne preluskal aj tym mojim tlacivom, dokladne vyuzivajuc toto dalsie prakticke cvicenie z rustiny a poctivo vyplnajuc v azbuke, uz bolo treba sa poponahlat na colnu prehliadku. Prvy kontakt so zamracenou a dolezito sa tvariacou uradnickou dopadol dost dobre, hoci som si svojim pocinanim pripadal ako vrcholne neskuseny cestovatel (aspon ten letecky). Stretnutie s dalsou damou pri registracii na let mi vsak pripravilo ovela vacsi sok. Tusil som, ze moja batozina prekroci hmotnostny limit, dokonca po zvazeni na zilinskej zeleznicnej stanici pri nocnom odchode som aj odhadoval, ze to bude o vela, no predsa ma vyska poplatku v rubloch na chvilu uplne omracila. Trochu zmatene som si vyrovnal podlznost voci leteckej spolocnosti, ked som sa okrem pokladnicky nemohol vyhnut ani stretnutiu s tetuskou, co mi za dolare dala ruble, samozrejme v maximalne nevyhodnom kurze. Ked som sa konecne zbavil svojho naprataneho obrovskeho kufra a nie celkom naplneneho nemaleho ruksaku, zacal som sa spamatavat v sore cakajucich na pasove odbavenie. Cas letel ako sialeny smerom k pol desiatej, pracovnicky Aeroflotu si okrem doleziteho vyrazu vymalovanej tvaricky neodpustili ani trochu nadbytocne pobehovanie a pokrikovanie pri organizacii sory a zvolavani omeskanych cestujucich na let do Biskeku (Kirgizsko), a ja som pilne uvazoval, ako sa to s tou mojou batozinovou nadvahou dalo lepsie poriesit. Raz-dva som si vsimol: nejeden z cestujucich tahal za sebou maly kufor na kolieskach, ci niesol velku tasku ako “prirucnu batozinu”. “A to ich do lietadla s takou bagazou pustia? A zmesti sa im to tam vobec?”, naivne som pochyboval. Rad sa posuval pomaly, ale pri pilnych uvahach som si to ani nevsimol. Policajtka, kontrolujuca moj pas v sere budky za velkym pultom nevybocila dolezitostou zo standardu svojich kolegyn, ale predsa napokon vycarila aj trochu usmevu, ked zbadala, ze mi armensky ambasador vo Viedni na vizum napisal deviatky akosi naopak.

To som sa uz dostal do bezcolnej zony, ktora v porovnani s tym, co som uz videl na londynskom Heathrow ci amsterdamskom Schiphole, vyzerala maximalne symbolicky: malicky obchodik s este mensim vykladom s niekolkymi exemplarmi kozmetiky a okolo toho ani zivej duse. Zmensujuci sa rad cestujucich pri jedinom vychode mi dal zabudnut aj na poslednu nadej zneskodnit este na zemi zvysky svojich potravinovych zasob, ktore mi doma tak starostlivo nabalili, a tak som sa len rezignovane postavil na koniec sledujuc ako ma aj tych par ludi, co este prislo po mne, predbieha. Este jedna kontrola senzormi a uz som nastupoval do autobusu, ktory mi svojim vzhladom pripominal skor exponat z muzea, medzi poslednymi cestujucimi. Tato trpezlivost priniesla svoje ovocie, ked po zvezeni par stovak metrov po letiskovej ploche som sa na schodikoch k TU-cku 154, ktoremu som mal zverit svoju doveru na cestu vzduchom po treti raz v zivote, ocitol ako prvy cestujuci! Aka pocta! Pravda, neprinieslo mi to ziadnu vyhodu. Skor len to, ze som o nejaku polhodinku dlhsie nohami pretlacal sedadlo pred sebou sediac pri okienku plneho lietadla.

“Ked som letel s British Midland, tam nas aj pohostili obcerstvenim. Lenze to bola vyssia cestovna trieda ako mam dnes. Tu to asi nebude.”, usudil som a zacal som predsa vybalovat svoju planovanu veceru nesmelo a nenapadne tak, aby si to co najmenej ludi vsimlo. Vo dverach sa objavili letusky s napojovym vozikom. “Rychlo, rychlo! Nech ma nevidia!”, skrslo mi v mysli. Moje “Mr. Bean-ovske” pocinanie ma zacinalo coraz viac bavit. Ked som vsak zbadal spolucestujuceho cez ulicku, ako vybaluje slaninu, tiez som “zviditelnil” svoju dosiroka vonajucu slovensku klobasu. Chybalo mi len par hltov do konca, ked sa vo dverach objavili stewardi s obcerstvenim v rukach. “Kurnik sopa! No nic, budem mat bohatsiu veceru… A just to zjem vsetko do cista! Ked uz zo mna vytiahli tolko penazi naviac, nenecham im z toho ani omrvinku!”, bavil som sa na sebe dobre dalej.

Po polozeni dobreho potravinoveho zakladu mojej armenskej avantury ma onedlho omrzela aj dusevna potrava, ked som do seba informacie o Armensku z Internetu ladoval coraz viac nasilu. Letusky odbijali hlasenia v rozhlase po rusky a po anglicky tak rutinne, ze som ledva rozoznaval slova, a tak nemajuc inu zabavu, zacal som splietat rojace sa myslienky do tohto clanku.

Nas vzdusny korab sa dlho na odchod nemal. Po serii ospravedlneni od letusiek sme sa pohli az s dobrou 50-minutovou “sekerou”, no po prevezeni sa po ploche sme este chvilu davali prednost 3 pristavajucim lietadlam – pripadal som si ako v aute, ktore sa chce dostat na rusnu vypadovku. Ked onedlho ohlasili, ze lietadlo dosiahlo vysku vyse 10 000 metrov, ukludnil som sa: “No fajn, to by malo byt dost. Tak vysoko uz hadam nedoleti ziadna gulka zo severneho Kaukazu, kde sa v poslednom case volako zintenzivnili vojenske zrazky, ponad ktore mozno poletime.” Vonku sa medzitym zotmelo a v takej vyske som uz okrem tmy videl v okne len svoj zvedavy ksicht, ktory vobec neputal moju pozornost. A tak prisiel cas na driemoty.

Tie skoncili prave vcas – ked sme sa znasali na Jerevan. Mnozstvo svietiacich bodiek do daleka tvorilo akoby entree pre jednu velku, ku ktorej sme smerovali. Veza spolu s kruhovou budovou letiska Zvartnoc rozlozenou okolo jej upatia efektne pripominaju vzhladom hrib “hore nohami” – pekny pohlad na uvod. Potlesk cestujucich po momente uspesneho zosadnutia na zem mi pripadal akosi zvlastne. Ze by sa boli bali, ze to pilot nezvladne?

Rozdriemany som sa z lietadla neponahlal. No prvy kontakt s Armenskom ma hned prebral: len co som vystrcil nos z dveri, prudky horuci vietor ma div nezrazil zo schodikov. Hadam takmer tridsatstupnova horucava okolo druhej v noci pre moj domov rozhodne obvykla nie je.

V letiskovej hale som sa opat prilis nehrnul dopredu a ked som aj nahodou mal za sebou skupinku (zrejme) Armencov, ti ma sikovne predbehli tak, ze jeden z nich pozbieral vsetky pasy a strcil ich policajtovi do budky zboku. “Nuz, zrejme takto to tu funguje…”, hodnotil som prvy kulturny zazitok na armenskej pode. Cakajuc na batozinu som si obzeral dav ludi stojacich vonku za velkymi oknami tejto kruhovej budovy, ktori tam z tmy civeli na prichodzich cestujucich vo vysvietenej hale a hladali toho svojho ocakavaneho. Ked ho nasli, zacali skakat a vyskat od radosti a sermovat rukami v snahe dorozumiet sa s nim. Pripadal som si ako na javisku v divadle: ja vo svetle, oni v tme. Zo 2 mladici mi posunkami ponukli svoju taxi sluzbu, no podarilo sa mi ich presvedcit, ze by ma tu mal niekto cakat.

Tu som si spomenul na otazku mojej znamej z Moskvy: “A vies urcite, ze Ta tam niekto bude cakat? Ked ste si posielali len spravy cez e-mail…?”. Fakt, ved ja nemam ziadny papierovy dokaz! Ani telefonicky sme sa nerozpravali. Co ak ma niekto podviedol?

Pochybnosti boli rozptylene raz-dva. Emblem AIESEC na mojom tricku uputal pozornost 2 mladencov v tme a radostne podskocenie jedneho z nich po suhlasnych posunkoch mi naznacilo, ze ma predsa niekto caka.

Tlaciva colnej deklaracie boli tentoraz nielen po rusky, ale aj po anglicky (o, aky to pokrok oproti Rusom)! Chapal som vsak preco: vela Armencov totiz zije v zahranici (o tom rec este urcite bude). To svoje som sice teraz vyplnal po anglicky, no prosba starsej damy s americkym pasom hovoriacej plynule po rusky, aby som “nahradil” jej chybajuce okuliare, ma predsa priviedla k dalsiemu cviceniu z rustiny.

No a kedze aj colnik, tak ako policajt predtym, vykonal svoju povinnost viac-menej len formalne, mohol som sa tesne pred tretou hodinou konecne zoznamit s dvoma armenskymi studentami, ktori ma privitali slovami: “My tu mame dve tradicie. Po prve, zahranicny praktikant u nas prvu noc nespi! Po druhe, predchadzajuci praktikant chysta pre noveho prekvapenie! Takze ideme na navstevu!” Ako to vsetko dopadlo, to uz je asi tema ineho rozpravania.